lubenky

Klamstvo. Kto, že by to z Nás nezažil,… alebo neurobil,čo i len raz v živote. Zamýšľam sa nad tým už niekoľko dní. Prečo majú ľudia potrebu klamať, zahmlievať, vykrúcať? A nech už je to akákoľvek forma. Niektorí používajú tzv. milosrdné, iní zasa zákerné a ďalší, pre to názov ani nemám, klamú priamo bez okolkov, bez obavy z toho, že sa im na to i tak príde. A vlastne načo klamstvo nejako nazývať, pomenúvavať? Klamstvo zostane vždy iba klamstvom, nech je z rôznorodých pohnútok. A zase sa dostávam k tomu „prečo?“. Raz mi niekto múdry (alebo som to niekde čítal? neviem…) povedal, že za prečo sa nedáva otáznik. Proste je to tak a zmier sa s tým…Ale ja s takýmto niečím zmieriť nechcem. To fakt je až taký problém povedať človeku pravdu do očí? A ak to nejde, viem je to ťažké, tak nejakou inou formou? Existujú predsa listy, odkazy, e-maily, sms…a pod.

Poviete si,…ten má ale starostí. Neverili by ste, no mám a trápi ma to. Najviac má trápi to, keď mi klamú najbližší. Majú pocit,že si to napr. nevšimnem, nezistím. Lenže náhoda je blbec a niekedy, iba jej vlastnou, kreatívnou cestou privedie človeka k odhaleniu, k poznaniu. A pritom po žiadnom odhalení nepátram. Podanú informáciu beriem ako fakt, no potom príde to povestné ALE…Príčina = následok. Ale sa udeje niečo s čím ste nerátali, niečo sa Vám „objaví“ pred očami naservírované na zlatom podnose. A Vy vtedy zistíte, že pravda je kdesi úplne inde. Vynorí sa 1000 otázok, na ktoré hľadáte odpovede, a i tak ich neviete nájsť. A všetko to znovu uzavrie to PREČO, za ktorým sa nedáva otáznik…:-). Proste je to tak.

No a keďže som povedal A, patrí sa povedať aj Bé. Áno, klamal som v živote. Klamal veľakrát a aj tých najbližších. Klamal v detstve, v tínedžerskom veku, ba aj teraz v dospelosti. Nebudem spomínať situácie, ani dôvody, čo má k tomu viedli. Najskôr zbabelosť, nemohúcnosť pozrieť sa na svet, vec, reálnymi očami, voľba tej ľahšej cesty.

V poslednej dobe sa mi udialo v živote viacero vecí, ktoré ma nútia? (ani nie tak nútia…), ako primäli k tomu, že som sa začal pozerať na svet, život, a nielen ten môj, novými, inými očami. A zrazu vidím aj vecí, nad ktorými by som v minulosti mávol rukou, po prípade si ich ani nevšimol. Primäli ma k tomu, aby som ich odstránil  zo svojho života. Tie zlé.

Toto všetko akosi rezonuje mojím vnútrom, preto som aj mal potrebu sa s Vami o tom podeliť. Ľahšie sa mi dýcha v tejto chvíli. A ešte odkaz na záver pre všetkých, samozrejme aj pre mňa:“…nezabudaj! Lož má krátke nohy a pravda vždy vyjde najavo…“, nech robíme proti tomu čokoľvek….